Paleontologickou lokalitou je pieskovňa, ktorá sa nachádza približne 1 km západným smerom od obce. Sedimenty sú tvorené pieskami a prepracovanými hrubšími štrkopieskami sivozelenej až sivomodrej farby s prímesou tufitického materiálu. Stratigraficky sú tieto uloženiny zaraďované do spodného bádenu (báza stredného miocénu). Lokalita bola známa už aj koncom 19. storočia. Fosílie následne vyhodnocovalo niekoľko generácií odborníkov a práca v podstate trvá dodnes.

Prvé nálezy determinoval paleontológ Antal Koch a boli zároveň súčasťou prvého uceleného zoznamu fosílnych stavovcov vtedajšieho Uhorska. Zozbierané žraločie zuby mali často veľmi rôznorodý tvar, preto boli priraďované k odlišným druhom. Neskôr sa však zistilo, že tvar zubov je značne závislý od ich polohy v čeľusti, resp. v sánke. Tento postreh spôsobil redukciu počtu opísaných druhov. Koch okrem žralokov spomína aj zvyšky kostnatých rýb. Najväčšiu senzáciu však vyvolali fosílie sirén, ktoré boli priradené taxónu Halitherium cf. christoli.

Počas nedávnych výskumných prác boli zistené aj ojedinelé fragmentárne nálezy suchozemských cicavcov. Zatiaľ tento materiál nebol detailne študovaný, predbežne však boli určené zuby párnokopytníka a mastodonta. Dominantnú časť fosílií však tvoria už spomínané zuby žralokov, ktoré patrili približne tuctu rôznorodých druhov. Prevažujú zuby malých až stredne veľkých foriem (Odontaspis acutissimus, Carcharias cuspidatus).

Medzi najvzácnejšie patria zuby najväčšieho dravca treťohorných morí, druhu Carcharocles megalodon. Z tejto lokality pochádzajú zuby veľkosti 6 cm, no v iných oblastiach boli nájdené kusy, ktoré dosahovali dĺžku až 9 cm. Telesnými rozmermi prekonával veľkosť recentného žraloka bieleho, s ktorým pravdepodobne nie je v príbuzenskom vzťahu. Na základe veľkosti zubov sa odhaduje, že do jeho otvorených úst sa bez problémov zmestil dospelý človek.