Existencia hradu je síce nepochybná, ale pramenné materiály o ňom prakticky neexistujú. Najvýdatnejším zdrojom informácií o hrade je Mocsáryho monografia, ktorá uvádza aj také detaily, ako napríklad že pod hradom bolo mestečko (Podhradok) a kostol  na lokalite Kostolisko, ktoré v r. 1224 vlastnili rodiny komesov Dika a Egucha (azda Miko a Oguch z Balassovcov?). V tom istom roku vraj kráľ Ondrej II. týmto dvom rodinám vlastníctvo odňal, a daroval hrad a okolie Detremu z rodu Balassa, ktorého tiež ustanovil zvolenským županom za jeho zásluhy z križiackych výprav. Mocsáry uvádza, že hrad a mestečko časom chátrali, až kým sa nakoniec nerozpadli na ruiny. Podľa hornostrhárskej kroniky bol hrad zničený počas tatárskych nájazdov. Niektoré maďarské pramene tiež spomínajú výstavbu nového strážneho hradu Strahora v r. 1271, ktorý mal patriť rodu Kachic a údajne stál na rovnakom mieste nad dedinou H. Strháre. Iné pramene však tvrdia, že sa jednalo o rovnomenný iný hrad, ktorý stál na juhozápad od hradu Hollókő.

V prvom rade treba poznamenať, že žiadna podobná listina z r. 1224 sa nezachovala, a tak všetky informácie na ňu sa odvolávajúce sú prinajmenej spochybniteľné. Je vôbec veľmi nepravdepodobné, že tu hrad stál už v tej dobe, keďže listín spomínajúcich Strháre máme z druhej polovice 13. storočia viac ako dosť (konkrétne 10), no o tunajšom hrade sa nezmieňuje ani jediná. Čo sa týka hradu zvaného Ztrahora, tento sa v listinách skutočne objavuje od prvej polovice 14. storočia1, avšak rozhodne nestál na území dnešného Slovenska, ale ako bolo už vyššie spomenuté, bol situovaný v blízkosti hradu Hollókő, konkrétne nad dnešnou obcou Nógrádsipek.

Je pravdepodobné, že bezmenný hrad nad H. Strhármi bol postavený až v 14. storočí, azda až po porážke oligarchov a upevnení moci kráľa Karola Róberta. Jeho existenciu nepriamo dokazuje niekoľko listín z druhej polovice 14. storočia, kde sa niektorí členovia rodu Balassa uvádzajú s prídomkom Strhársky – v r. 13652 a 13703 to bol Blasius, syn Nicolaa (de Stragar, Stragary, Ztergrad, Ztergaar, Ztargar), a v r. 13904 Katherina, vdova po Nicolaovi (de Eztergar). Je možné, že práve Nicolaova rodina mala dočasné sídlo na tomto (novopostavenom?) hrade, avšak podľa datovaní ho obývali azda len po dve generácie.

Ďalšie osudy hradu nemôžeme kvôli chýbajúcim indíciam ani len interpolovať, ale určite nezanikol a prežil minimálne do konca 16. storočia, kedy sa objavuje aj jediná známa písomná zmienka o ňom. V presnejšie nedatovanom súpise majetkov modrokamenského panstva5 sa na konci uvádza poznámka, že vzhľadom na dočasnú okupáciu M. Kameňa Turkami majú byť odvody doručené Žigmundovi Balassovi na hrad Strháre (ad castellum Ztryhar). Je zrejmé, že hrad v tejto dobe nielenže stál, ale bol aj funkčnou dočasnou náhradou za hlavnú protitureckú baštu rodu Balassa. Je ale pravdepodobné, že bol zničený v nejakom neskoršom výboji a odchodu Turkov z Uhorska sa už nedožil.

Skalný ostroh, kde hrad pôvodne stál, je dnes z väčšej časti zničený – čiastočne kvôli malému kameňolomu, ktorý tu existoval v polovici 19. storočia, a čiastočne kvôli stavbe cesty pre vojenské jednotky, keďže lokalita sa nachádza vo VVP Lešť. Podľa domácich skazu dokonali ruskí vojaci, ktorí stavbu cesty realizovali. Z hradu je dnes viditeľná už len západná časť oporného múru v dĺžke asi 30 m a do výšky od 1 do 2 m. V pôvodnej podobe mal priekopu, val, vežu a palác, opevnené kamenným múrom, avšak aj pred zničením boli tieto časti rozpoznateľné len v konfigurácii terénu. Lokalita Mocsárym spomínanej starej dediny a kostola je neznáma (ak vôbec existovali), i keď podľa miestnych to mohlo byť niekde na ľavom brehu Starej rieky v lokalite Suchý drieň. Možná existencia ruiny ďalšieho hrádku sa spomína aj v lokalite nad potokom pri rekr. stredisku Koprovnica.

1MOL DL 2419
2MOL DL 65769
3MOL DL 65782, 65783
4MOL DL 65813, 65814
5MOL UC 11:34 (a), 117:74

Pieskovňa v Horných Strhároch

Pozoruhodnosti

Paleontologickou lokalitou je pieskovňa, ktorá sa nachádza približne 1 km západným smerom od obce. Sedimenty sú tvorené pieskami a prepracovanými hrubšími štrkopieskami sivozelenej až sivomodrej farby s prímesou tufitického materiálu. Stratigraficky sú tieto uloženiny zaraďované do spodného bádenu (báza stredného miocénu). Lokalita bola známa už aj koncom 19. storočia. Fosílie následne vyhodnocovalo niekoľko generácií odborníkov a práca v podstate trvá dodnes.

Pieskovcový lom v H. Strhároch

Prvé nálezy determinoval paleontológ Antal Koch a boli zároveň súčasťou prvého uceleného zoznamu fosílnych stavovcov vtedajšieho Uhorska. Zozbierané žraločie zuby mali často veľmi rôznorodý tvar, preto boli priraďované k odlišným druhom. Neskôr sa však zistilo, že tvar zubov je značne závislý od ich polohy v čeľusti, resp. v sánke. Tento postreh spôsobil redukciu počtu opísaných druhov. Koch okrem žralokov spomína aj zvyšky kostnatých rýb. Najväčšiu senzáciu však vyvolali fosílie sirén, ktoré boli priradené taxónu Halitherium cf. christoli.

Počas nedávnych výskumných prác boli zistené aj ojedinelé fragmentárne nálezy suchozemských cicavcov. Zatiaľ tento materiál nebol detailne študovaný, predbežne však boli určené zuby párnokopytníka a mastodonta. Dominantnú časť fosílií však tvoria už spomínané zuby žralokov, ktoré patrili približne tuctu rôznorodých druhov. Prevažujú zuby malých až stredne veľkých foriem (Odontaspis acutissimus, Carcharias cuspidatus).

Medzi najvzácnejšie patria zuby najväčšieho dravca treťohorných morí, druhu Carcharocles megalodon. Z tejto lokality pochádzajú zuby veľkosti 6 cm, no v iných oblastiach boli nájdené kusy, ktoré dosahovali dĺžku až 9 cm. Telesnými rozmermi prekonával veľkosť recentného žraloka bieleho, s ktorým pravdepodobne nie je v príbuzenskom vzťahu. Na základe veľkosti zubov sa odhaduje, že do jeho otvorených úst sa bez problémov zmestil dospelý človek.

Podľa žraločej fauny oblasť predstavovala hlbšiu prílivovo-odlivovú zónu s pomerne veľkou silou prúdov. Dokazuje to aj vysoké percento úlomkovito zachovaných fosílií. Zvyšky terestrických živočíchov boli do tohto prostredia zrejme splavované riekami. Pravdepodobne boli unášané na väčšiu vzdialenosť, pretože aj zuby mastodonov s hrúbkou skloviny takmer 1 cm sa vyskytujú len v podobe drobných fragmentov.

Prehľad nálezov

Horné Strháre

Obce

 Geografia
Horné Strháre

Obec leží v eróznej doline Starej rieky (Leštinského potoka). Rovinnú časť chotára tvoria treťohorné uloženiny, časť na chrbtoch Krupinskej planiny andezitické tufity. Strmé úbočie dolín a jarky sú zalesnené agátovými a dubovými porastami. Má hnedé lesné a illimerizované pôdy. Sú tu minerálne pramene.

 História

1243 Vzturgar, 1475 Ezthergar, 1549 Felsewstregaar. 1773 Felső-Esztergall, Horné Strehary, 1786 Felschő-Esztergál, Horné Strehari, 1808 Felső-Esztergály, Horní Střeháry, 1863–1913 Felsőesztergály, 1920 Horné Strháre, 1927–1948 Horné Strháry, 1948– Horné Strháre

Podľa väčšiny jazykovedcov je názov obce odvodený od povolania struhár, struhári, čo boli remeselníci zaoberajúci sa strúhaním dreva a výrobou menších drevených predmetov. Keďže ide o slovo slovenského pôvodu, dá sa predpokladať, že osada týchto remeselníkov tu mohla existovať už od čias Veľkej Moravy. Prvá písomná zmienka však pochádza až z r. 12431, kedy kráľ za verné služby daroval zem Vzturgar a iné majetky komesom z rodu Dobak, menami Dona, Wacyk, Dubak a Tyba. Listina spomína, že šlo pôvodne o zem kráľovských dvorníkov, teda poddaných, zabezpečujúcich rôzne služby pre kráľovský dvor, čo mohlo zahŕňať aj struhárov. V tejto dobe už preukázateľne existovali dva rovnomenné samostatné majetky, čo dosvedčuje listina z r. 12442, ktorou istý Godus, syn Senu z rodu Scemura, a jeho sused Jhonis predali dedinu (villa) Stregar aj s majetkovým príslušenstvom Micovi, synovi Detrica, predka rodu Balassa.

Rod Scemura v r. 12473 predal ďalšie štyri pätiny svojho podielu na majetku Stugar svojim príbuzným Alexandrovi a Leustachiovi, avšak už o dva mesiace neskôr4 kráľ tieto podiely s rodom Scemura vymenil za majetok Kued (zaniknutá obec pri Kolárove, okr. KN), a daroval ich vernému služobníkovi menom Mycov (rodová príslušnosť nejasná). V r. 1250-515 sa spomína Vacykov syn Supk z dediny (villa) Ztragar, ktorý predal svoj majetok Nergues (zaniknuté sídlo v maď. časti Novohradu) Mycovi z rodu Balassa. Vzhľadom k tomu, že kráľovských dvorníkov v okolí medzičasom pribudlo, sa kráľ v r. 12606 rozhodol vrátiť im Strháre späť, pričom Vacykovych synov odškodnil majetkami v Kleňanoch a Trebušovciach.

V nasledujúcich rokoch však o Strháre vypukol spor, ktorého riešenie objasňuje listina z r. 12737 – pred ostrihomskú kapitulu sa dostavili zástupcovia dvorníkov menami Elias a Guelianus, ktorí uznali nároky Ogoucha, syna Myca z rodu Balassa, na územie Ztorgar, a ukončili tento spor odstúpením od neho. V r. 12788 sa zástupcovia rodov Balassa a de Ozlar (Osláre, staršie meno V. Krtíša) dohodli na spoločných hraniciach medzi majetkami Ozlar a Vztergar. Podľa Šmilauera viedla táto hranica zhruba od dnešných D. Strhár popod kopec Babka a modrokamenský hrad ku Koziemu vrchu a riečke Krtíš pod ním, čo naznačuje, že šlo o územie nielen dnešných H. Strhár, ale aj veľkej časti M. Kameňa.

H. Strhare na mape 1. VM

Ďalšia zmienka pochádza zo súpisu pápežských desiatkov z obdobia 1332-1337, v ktorej sa spomína kňaz Petrus z farnosti Straguar. Podľa všetkého je táto totožná s lokalitou starého kostola v D. Strhároch, ktorého existencia je archeologicka doložená možno už od 11. storočia. Podľa veľkosti benefícia farára a vymeraného desiatku šlo spolu s kostolom v Sennom o najväčšiu farnosť v novohradskej časti nášho okresu. V ďalších rokoch sa s názvom sídla v rôznych podobách stretávame hlavne pri menách Balassovcov, z ktorých niekoľkí používali tunajší prídomok – v r. 13659 a 137010 to bol Blasius, syn Nicolausa (de Stragar, Stragary, Ztergrad, Ztergaar, Ztargar), a v r. 139011 Katherina, vdova po Nicolausovi (de Eztergar). Je možné, že Nicolausova rodina obývala zaniknutý hrad Strahora nad H. Strhármi, alebo mohli mať kúriu v D. Strhároch – ani jednu z týchto hypotéz však listiny nepotvrdzujú.

Ešte v r. 139012 bol Blasiov maloletý syn Nicolaus predvolaný k súdu ohľadom nezrovnalostí v spore o majetok Struga. Len dva známe záznamy pochádzajú z 15. storočia – v r. 141213 sa potomkovia Dubaka domáhali potvrdenia svojich nárokov z najstaršej listiny z r. 1243. Keďže v tej šlo o rôzne majetky, nie je jasné, či si nárokovali aj na časť niektorej z dvoch dedín Strháre, ktoré v tej dobe podľa všetkého patrili Balassovcom. To potvrdzuje aj listina z r. 147514, v ktorej sa spomínaju poddaní Ladislaua Balassu zo Strhár a Slatinky, ktorí boli okradnutí a uväznení kdesi pri dedine Cheregh (Cered alebo Csörög). Azda niekedy po tomto dátume sa obe obce formálne rozčlenili a prijali prívlastky Dolné a Horné, s ktorými sa objavujú v prameňoch z obdobia tureckej okupácie.

H. Strhare na mape 2. VM

V súpise novohradskej stolice z r. 154915 sa objavuje vo forme Felsewstregaar, a vlastníkmi boli stále Balassovci. Turecký súpis z r. 155416 uvádza 10 domácností s priezviskami Tód, Vazsán, Gál, Budák, Szelesény, Pásztor, Mónyár, Dósa, Egyőd, Kösd, Gyura, Bácsin, Szabó, Dolmán, Kovács, Szekernye, Visár a Katka, pričom obec mala aj zemepánsky mlyn. Pod názvom Felseő Strihar sa spomína v súpise z r. 158217, kedy bol majiteľom Sigismund Balassa, richtárom Ambrosius Bachk a prísažnými Kryzo Honagh a Georgius Wysnya. Mená ďalších poddaných poskytuje doplnkový súpis z konca storočia18 – Waywoda, Skryna, Pastorok, Ranko, Wysnyr, Galowyk, Magatt, Hollii, Fynka, Benza, Manchar, Ballas a Benko. V r. 159919 boli pred stoličné orgány predvolaní dvaja poddaní menami Andreas Mancsár a Balázs Kadancz. V r. 160220 sa niekoľkokrát spomína spor medzi Balassovcami a zemanom Osztroluczkym o vlastníctvo pôdy a poddaných v H. Strhároch. Súpis modrokamenského panstva z r. 160521 obsahuje už len 7 mien s priezviskami Szabo, Bisnier, Beniek, Moszc (?), Holi, Diurczki a Mancziar.

V r. 165222 stoličné orgány prejednávali reambuláciu hraníc niektorých sídiel vrátane H. Strhár. 11 domácností narátal súpis divínskeho panstva v r. 166023, s priezviskami Vissnyár (richtár), Riman, Boyni, Kiszel, Krayczikouics a Valach (?). V r. 167224 sa časť obce spomína ako majetok kráľovskej pokladnice, a uvádza sa aj meno miestneho obyvateľa Benedeka Vargu. V r. 168625 získal časť divínskych majetkov gróf Zichy. V r. 168826 vydali Koháryovci zákaz využívať ich majetky pre obyvateľov susedných obcí, vrátane oboch Strhár. Zaujímavosťou je pojednávanie z tohože roku27 ohľadom exhumácie bosoriek z H. Strhár a Pravice, ktoré vraj nevedno za akým účelom vykopali miestni obyvatelia.V r. 168928 sa spomína reštaurácia dolnostrhárskeho kostola, pod ktorý patrili aj veriaci z H. Strhár.

H. Strhare na mape 3. VM

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a remeslami (kolári, výroba metiel). Obec bola jedným z najvýznamnejších stredísk pletenia výrobkov zo slamy (slamenice, koterce, úle, lyžičníky, mierky a i.), a darilo sa tu aj včelárstvu. Zaujímavý je údaj z lexikónu Korabinského, ktorý pri tomto hesle ikonkou uvádza existenciu sklenej huty. Fenyes, a hlavne Mocsáry opisujú históriu spred prvej známej listinnej zmienky, kde tvrdia, že v tej dobe tu bolo dôležité hospodárske mestečko, kostol a hrad. Je otázne, odkiaľ tieto údaje pochádzajú, aj keď existencia hradu či hradiska bola dokázaná terénnym prieskumom. Pravdepodobne však nejde o písomne doložený hrad Strahora, ktorý mylne uvádza aj Borovszky.

 Osobnosti

Jozef Luňáček (1844-1911), od r. 1875 tu pôsobil ako učiteľ. Bol žiakom Andreja Kmeťa. Zaoberal sa zberom skamenelín a minerálov, ktoré zasielal do múzeí v Prahe či Ríšskemu geologickému ústavu vo Viedni (od r. 1884 bol dopisujúcim členom). Člen Uhorskej prírodovednej spoločnosti, od r. 1888 člen Uhorskej geologickej spoločnosti. Zaujímavá je jeho slovenská štúdia Moje výlety do prírody a výskumy v chotáre horno-struhárskom a okolí  (In.Tovaryšstvo I.1893. s.254-268). Jeho pôsobenie v obci pripomína pamätná tabuľa na stene obecného úradu.

Pamätná tabuľa J. Luňáčkovi

Ferdinand Hummer (1856-1910) – historik a pedagóg, narodil sa tu 19.1. 1856. Venoval sa najmä cirkevnej histórii. Je autorom prác o kresťanstve na území Uhorska pred príchodom maďarských kmeňov, a tiež príspevkov o stredovekých cirkevných stavbách.

 Pozoruhodnosti

Obec má dva kostoly. Barokovo-klasicistický rímsko-katolícky kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie pochádza z 2. polovice 18. storočia, prestavaný bol v roku 1879. Je to jednoloďová stavba s rovným uzáverom, pristavanou sakristiou a vežou. Vnútorné zariadenie je z čias prestavby, z toho pôvodného sa zachoval neskorobarokový obraz Madony z prvej polovice 18. st., darovaný kostolu v r. 1898. Klasicistický evanjelický kostol z roku 1791, prestavaný a rozšírený prístavbou romanticky historizujúcej veže v roku 1863, upravený v r. 1910 a opravený v r. 1947. Interiér je neobarokový, známy pôvodný renesančný oltár však už neexistuje. Oltárny obraz Ježiš v Gethsemanskej záhrade je od Ľ. Kubániho.
Evanjelický kostol v H. StrhárochKatolícky kostol v H. Strhároch
Z 19. storočia sa zachovali murované domy s podstienkou; valbové slamené strechy sú podopreté drevenými alebo murovanými stĺpmi. Povalové dosky zdobené maľovanými tulipánmi a esovitým vlysom (č. d. 134). Pri ceste do D. Strhár stojí kamenný kríž.

Medzi obcou Horné Strháre a hotelom Róza v rekreačnom stredisku Koprovnica je značený vodný tunel vybudovaný v r. 1955, s dĺžkou asi 1 km, ktorý podchádza hrebeň a odvádza vodu z potoka Stará rieka na druhú stranu pohoria, do Koprovnickej doliny. Potok potom na druhej strane tečie korytom pôvodného Koprovnického potoka až do obce Pôtor. Toto opatrenie bolo urobené vzhľadom na poddolovanie celej oblasti pri banskej činnosti s cieľom zabrániť prevaleniu veľkej vody do podzemia. V súvislosti s útlmom ťažby v bani sa časť prietoku môže v budúcnosti vrátiť do pôvodného koryta.

Ústie vodného tunelaKríž pri ceste do D. Strhár

Z prírodných zaujímavostí sa zachovala len pieskovňa. Ruina hradu Strahora sa nachádza na neprístupnom vojenskom území, PP Koprovnica bola zrušená a prirodzeným spôsobom zanikol aj gejzír, ktorý tu existoval v rokoch 1956-1960 a striekal do výšky až 34m pod tlakom 21 atmosfér.

 Odkazy a pramene

  • wiki.sk, wiki.hu, Štatistický úrad
  • PAVLOVKINOVÁ, Martina. Horné Strháre 1243-1994: 750 rokov od prvej písomnej zmienky /. Veľký Krtíš : b.b, 1994. 49 str :. ISBN 8096721607 (brožúra)
  • PASTOROK, Juraj. Horné Strháre : 1243-2003 /. [1. vyd.]. Horné Strháre : Obecný úrad, 2003. 38 s., [13] s. fotogr. príl :. ISBN 8096898140 (brož.)
  • KAMASOVÁ, Marta. Dolné a Horné Strháre: 750 rokov od prvej písomnej zmienky /. Veľký Krtíš : Regionálne kultúrne stredisko ;, 1994. 39 s :. ISBN 8090115330 (brožúra)
1MOL DL 43156
2MOL DL 65689
3MOL DL 40021
4MOL DL 71340
5MOL DL 65694
6MOL DF 236041
7MOL DL 65709
8MOL DL 69195
9MOL DL 65769
10MOL DL 65782, 65783
11MOL DL 65813, 65814
12MOL DL 65812
13MOL DL 43156
14MOL DL 65950
15Maksay, str. 518
16Vass, str. 48
17MOL UC 59:13
18MOL UC 11:34 (a)
19Oborni, NVJ 324, 325
20Oborni, NVJ 860, 912, 920, 937
21MOL UC 11:49 (a)
22Tóth, NVJ 1078
23MOL UC 6:57
24Jancsó, NVJ III 272
25MOL A 57 18 402
26Jancsó-Jusztin, NVJ IV 492
27Jusztin-Jancsó, NVJ IV 663
28Jancsó-Jusztin, NVJ IV 703